Obec Slančík vznikla súčastne so Slanským hradom a je súčasťou jeho histórie. Prvá písomná zmienka je z roku 1270. Do roku 1330 obec patrila panstvu rodu Viliama Drugheta, neskôr Lossonczyovcom a od 17. storočia Forgáchovcom. Posledný panovník z rodu Forgáchovcov Štefan, v lese nad obcou, časť Kerekhegy vybudoval svoje letovisko – kaštieľ s vežou, ktorý miestnými obyvateľmi bol nazývaný „lovecký zámok“, pod ktorým je aj pochovaný. Bohužiaľ v 70–tich rokoch minulého storočia bol kaštieľ zdemolovaný a Forgáchová hrobka drasticky zničená a vykradnutá. Slančík sa spomína v roku 1369 pod názvom Egyhasszalánc. Terajšiu podobu názvu obec dostala v roku 1903.

Charakteristickou pamiatkou je kostol, ktorý od 16. storočia kedy bol postavený ako protestantská modlitebňa prešiel rôznymi premenami. Teraz je rímsko – katolícky, zasvätený narodeniu Panny Márie. V obci prevládajú veriaci s rímskokatolíckym vierovyznaním. V minulosti obyvatelia zabezpečovali si obživu v poľnohospodárstve, kde na 331 ha katastrálnom území pestovali produkty, chovali hovädzí dobytok a ošípané. Do povozov a obrábacieho náčinia priahali kone, voly a chudobnejší gazdovia aj kravy. Ďalšou možnosťou na získanie obživy boli práce v lese pri ťažbe dreva, alebo jeho pálení na drevené uhlie. Drevná hmota bola tiež rezaná na dosky a iný druh reziva na píle v „Starom Ďáry“, kde bolo vytvorené jazierko vybudovaním hrádze a záchytom prameníkov vody riečky Roňava. V ňom sa močilo a trelo konope a ľan. Tiež sa konali rôzne podujatia a zábavy. Po 2. sv. vojne bola hrádza zbúraná a jazierko zničené. Ženy tkali koberce z priadze a vyšívali dekorácie do bytov. Tieto výrobky ručných prác sa zachovali dodnes. Významným zdrojom vody je obecná studňa s „válovom“, ktorý slúžil aj na napájanie domácich zvierat. Je zaujímavosťou, že aj keď voda stále vyteká do otvoreného priestranstva, nezamrzne ani pri najväčších mrazoch.

V obci sa zachovala stará ľudová kultúra a zvyky, či už po duchovnej alebo ľudovo folklórnej stránke. Pokračovateľom folklóru je ženská spevácka skupina „KEĽUČANKA“ s hudobným doprovodom a sóloví speváci. Donedávna v zimných mesiacoch sa ženy v domoch stretávali na priadkach a „páraní peria“. Teraz to vídavame iba vo folklórnych vystúpeniach. Po 730 rokoch od prvej písomnej zmienky teda v roku 2000 boli posvätené symboly obce – erb, zástava a pečať a potom sa konali oslavy s kultúrnym programom, hojnosťou jedál, občerstvenia a  zábavy. Nedeliteľnou súčasťou boli členovia hasičského zboru a zaslúžili domorodci a hostia obdržali ďakovné listy a čestné uznania. 

Mládež, ktorá prežila čas vojny

Miesto: Slančík

Tieto fotografie pochádzajú z prvých povojnových rokov a zachytávajú mladých mužov a dievčatá zo Slančíka.

V oboch prípadoch sú vo slávnostných šatách, fotka slobodných dievčat zobrazuje odev s družbovskými vyšívanými ručníkmi, pochádza teda v nejakej svadby. Dvaja z mužov zasa majú hore rozšírené nohavice zvané „pričeše“, čo poukazuje na vplyv maďarskej vidieckej módy.

Druhá svetová vojna sa obyvateľov Slančíka dotkla veľmi citeľne, rovnako ako všetkých dedín z okolia Dargovského priesmyku. Od októbra 1944 sa do obce nasťahovali nemeckí vojaci, ktorí bývali priamo v domoch miestnych obyvateľov. V okolí dediny, konkrétne v lokalitách Viničky, Starý Ďár a Krčmárka, stavali podzemné bunkre. Aby mali dostatok materiálu, búrali obyvateľom Slančíka stodoly, pílili aj ich ovocné stromy. Pretože z juhu postupoval II. ukrajinský front a zásobovanie viazlo, Nemci ľuďom strieľali v dedine dobytok. S blížiacim sa IV. ukrajinským frontom od severovýchodu bola časť obyvateľov evakuovaná do Ďurkova, Ruskova a Vyšného Čaju. Niektorí utiekli a skrývali sa v lesoch.

Keď prieskumníci Červenej armády odhalili, že sa v Slančíku nachádza nemecká vysielačka, obec bombardovali. Presný dátum tohto bombardovania nepoznáme. Počas náletu zabilo šiestich nemeckých vojakov. Druhé bombardovanie Slančíka bolo 2. decembra 1944. V dedine bola práve zoradená kolóna Nemcov s autami a koňmi, ktoré tiahli kanóny. Pri nálete zabilo sedem nemeckých vojakov.

Nemci neboli spokojní s pomocou domácich obyvateľov pri stavbe zákopov a bunkrov. Preto 14. januára 1945 uväznili deviatich z nich v miestnej škole, odkiaľ ich previezli do Krásnej nad Hornádom. Tam sa im však našťastie podarilo ujsť. Potajme sa vrátili do Slančíka, kde sa skrývali na povale až do príchodu Červenej armády. Tá oslobodila dedinu 18. januára 1945.

Spracované podľa: spomienok obyvateľov obce Slančík a knihy František Petro, Jozef Beliš: Slančík

Prvé mláťačky

Miesto: Slančík

Táto fotografia pochádza z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a zachytáva prvú mláťačku, ktorú si kúpilo miestne JRD.

Pre obec to však nebola žiadna novinka. Úplne prvú mláťačku si tu totiž zakúpil gazda Imrich Vasiľ ešte v tridsiatych rokoch. Tento najmajetnejší poľnohospodár vlastnil aj prvý traktor značky Lanz Buldog. Traktor bol nemeckej výroby od firmy Heinrich Lanz AG, ktorá v súčasnosti vystupuje pod známym menom John Deere a daný model začala vyrábať už po I. svetovej vojne. Gazda Imrich Vasiľ teda začal podnikať aj s prvou mláťačkou, a to tak, že ju ťahal za traktorom z domu do domu a z dediny do dediny. Každému, kto mal záujem, dokázať vymlátiť zrno zo zožatej úrody za krátky čas. Za to si, samozrejme, nechával platiť, alebo prijímal platby aj v naturáliách, ktoré opäť predával.

Po II. svetovej vojne si mláťačku zakúpil aj gazda Juraj Ráši. Tretia mláťačka v Slančíku bola tiež súkromná, v roku 1954 si ju z Čiech zakúpil gazda Ladislav Šimčo. Ten si ju však užil najmenej. V roku 1958, keď v obci vzniklo JRD, boli totiž všetky tri mláťačky gazdom násilne zabavené v prospech družstva. Boli to stroje poháňané motorom na petrolej.

Spracované podľa: spomienok obyvateľov obce Slančík a knihy František Petro, Jozef Beliš: Slančík

Ženské kroje

Miesto: Slančík

Tieto fotografie zachytávajú sestry z obce Slančík a boli vyhotovené niekedy okolo roku 1915, teda ešte v časoch, kedy Slovensko patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. Ide o ateliérové fotografie a vieme, že v danom čase sa v blízkosti obce nachádzali fotoateliéry v Košiciach a v Michalovciach.

Slančík bola dedina, v ktorej v danom čase ku kroju nepatrili lajbliky, čiže vestičky. Tie sa ale nosili napríklad už v susednom Ruskove. Pokiaľ si ich v Slančíku niekto obliekal, tak len vtedajšia najstaršia generácia. Základ vrchu kroja tvorili biele blúzky, ktoré boli vyšívané bielymi niťami. Za vyšší stupeň zdobenia sa považovali bielymi niťami obšívané dierky, ktoré na blúzkach vytvárali rôzne vzory. Golieriky boli úzke, niekedy ozdobené malou čipkou a siahali až pod krk. Bolo mravne neprípustné, aby žena mala horné gombíky rozopnuté a odkrývala sa tak v štýle rozhalenky. Na pleciach boli pufy – teda nariasené plátno, ktoré zväčšovalo ramená. Blúzka s krátkym rukávom, ako vidíme na prvej fotografii, sa tu nazývala oplečko, s dlhým rukávom jednoducho blúzka.

Pre dané obdobie boli pre kroj typické čierne vyšívané zástery. Zmena v tomto smere nastala až v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď sa začali nosievať zástery aj iných farieb, stále však zvyčajne tmavé.

Za povšimnutie stoja ozdobné vreckovky. Tieto bývali vždy biele, každé dievča si ich samo vyšívalo aj obrubovalo čipkou. Zvyčajne mali ozdobnú úlohu. Pri krátkom rukáve sa nosili zastrčené na boku za sukňou, inak sa nosili zastrčené v rukáve tak, aby pri zápästí trochu vyčnievali. Pokiaľ dievča darovalo chlapcovi svoju vyšívanú vreckovku, bol to znak veľkej náklonnosti, možno až prísľubu lásky.

I keď sa v každej rodine pestovalo konope a ľan, na blúzku si ženy radšej plátno kupovali. Na leto to bola tenká látka zvaná karton, na zimu barhed - niečo ako hrubší flanel, alebo zámožnejšie dievky kupovali látku zvanú baršoň, ktorá pripomínala hrubší zamat. Z domáceho plátna sa potom nosili už len spodné košele.

Muži na prácu nosili drelichové nohavice. Išlo o látku z hrubších konopných nití. Takéto nohavice vydržali celé desaťročia, boli pevné a takmer nezničiteľné. Z tenších nití sa potom pre mužov vyrábalo jemnejšie plátno na spodky, slančícky gače. Dlhé spodky tu muži nosievali pod drelichovými nohavicami aj v lete.

Spracované podľa: spomienok pani Alžbety Leškovej zo Slančíka